V nasledujúcom článku sa pozrieme na popis tých najznámejších druhov mimozemských bytostí, ako ich popísali rôzny svedkovia, unesený a kontaktéri po celom svete…

GREYS – sivý, retikulínci, šediváci

90 % prípadov stretnutí tretieho druhu dnešnej doby opisuje práve kontakty s touto mimozemskou rasou. Moderná ufológia ich dnes rozdeľuje až na niekoľko druhov. Najbežnejšia je forma šediváka vysokého 120 cm. Majú veľmi moc štíhle telá podobné človeku a neprimerane veľké holé hlavy ktorým dominujú dve obrovské šikmé čierne oči. Ich ruky sú obyčajne veľmi tenké a omnoho dlhšie ako tie ľudské a sú zakončené štvoricou ostrých prstov. Ich pomenovanie sivý je vyvodené podľa farby ich kože, ktorá je svetlým odtieňom sivej farby. Tento druh je považovaný v ich hierarchii za robotníkov, na veliacich pozíciách sa zdržujú fyzicky vyššie bytosti.

Práve oni sú označovaný ako “Tall Grays” ( vysoký sivý ). Výška sa pohybuje od dvoch do 2,5 metra. Fyzicky sa ale inak neodlišujú od svojich menších príbuzných. Ich koža je však v niektorých prípadoch opisovaná skôr ako jasno biela než klasicky sivá. Podľa svedectiev unesených ide o nadriadených tým menším, pri operatívnych zákrokoch udeľujú rozkazy tým menším. Mnoho prameňov zároveň udáva že ich pôvod je v súhvezdí Oriona, zatiaľ čo ich vzrastovo menší príbuzný pochádzajú zo Zeta Reticuli.

Podľa všetkého však existujú aj iné druhy sivých. Tzv. “man tis grays” čo je pravdepodobne prapôvodný druh všetkých sivých. Tento tvor pripomína skôr hmyz ako humanoidnú bytosť, no má veľmi veľa spoločných črtou z klasickými šedými mimozemšťanmi.

„Bellatrax gray” je ďalším spomenutým druhom. Zaujímavé na nich je obzvlášť to, že ide o nejakú trpasličiu rasu sivých mimozemšťanov. Ich bežná výška je iba 20 cm. Existuje niekoľko nepotvrdených prípadov z Ruska, Ázie a Južnej Ameriky, kde boli údajne nájdené a odfotografované ich živé či mŕtve telá. Podľa teórii ide o genetický experiment za účelom vytvorenia dokonalých špiónov sivej mimozemskej rasy. Mali byť vytvorený v akomsi zariadený v hviezdnom sektore Bellatrax.

Aj posledný spomenutý prípad dokonale nasvedčuje tomu, že táto rasa je podľa mnohých vysoko vyvinutou v oblasti genetického inžinierstva a aj pokročilé zásahy do DNA sú pre nich doslova hračkou. Opäť sa tak vrátime k únosovému syndrómu ktorý popisuje, že táto rasa sa zahráva aj s našou DNA a snaží sa vytvoriť nový druh, kríženca ich a nás ľudí, ktorý pravdepodobne odstráni ich genetickú vadu a ponesie to najlepšie z oboch spomenutých druhov, za úcelom vyvinutia dokonalej bytosti.

Keď som spomenul genetické chyby tejto rasy, je viac ako pravdepodobné že v priebehu umelých zásahov do ich evolúcie, celkom stratili prirodzenú možnosť rozmnožovať sa a tak sú teraz skôr niečo ako klony či kyborgovia. To celkom určite vedie ich rasu k blízkemu zániku a preto našu planétu využívajú ako svoju poslednú nádej. Je len otázne či sú úplne sebecký alebo im ide o to pomôcť aj nám. Inak sme na druhej strane pre nich len čosi ako chovné stádo, ktoré využijú a potom odstránia. A to už by bol závažnejší problém. Podľa mnohých teórii uznávaných vedcov, môžu hypotetické civilizácie vo vesmíre mať nad nami technologický náskok aj niekoľko miliárd rokov, čo je pre nás jednoducho niečo nepredstaviteľné a celkom nepochopiteľné. Podľa svedectiev unesených práve táto rasa patrí v našej galaxii k tým najstarším. Takže v prípade invázie by sme s najväčšou pravdepodobnosťou nemali absolútne žiadnu šancu. Ak je na tom čo len trocha pravdy, tak sú to smutné ale aj hrôzy plné varovania do možno už blízkej budúcnosti….

Milan Banáš

Červia diera je hypotetický fyzikálny objekt umožnený schopnosťou priestoročasu vytvoriť skratku cez priestor a čas.

 
Tento fenomén po prvýkrát opísali v roku 1935 Albert Einstein a Nathan Rosen ako tzv. Einsteinov-Rosenov most, čo je však iba jeden z hypotetických možných druhov červích dier.

Názov červia diera sa vysvetľuje na základe analógie k červovi, ktorý sa z jedného bodu povrchu jablka prehrýza samotným jablkom na iný bod na jeho povrchu, nepohybuje sa teda dvojrozmerne po povrchu, ale používa trojrozmernú stratku práve červou dierou.

Podľa teórie možno prepojiť dva veľmi vzdialené body vo vesmíre s využitím zakrivenia priestoročasu. Pozorovateľ prechádzajúci červou dierou nikdy neprekračuje rýchlosť svetla, no vzdialenosť medzi štartom a cieľom prekonáva podstatne rýchlejšie ako svetelný lúč letiaci priamo.

Zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/Červia_diera

 
Červia diera je Einsteinov – Rosenov most, podľa vedcov, ktorý túto teóriu prezentovali. Problém je v tom, že sú to teoretické úvahy a aj keby sme sa dostali tak blízko k čiernej diere a kozmonaut by sa ocitol v inom vesmíre, nemohol by potom podať žiadnu správu, pretože cez horizont udalostí sa žiadna informácia nemôže dostať naspäť. Americký vedec Kip Thorne je vedec, ktorý sa zaoberá cestovaním v čase. Verí že je možné vytvoriť červie diery, čo sú vlastne mosty vo vesmíre. Vojdete do ústia červej diery a vyjdete druhým ústím do iného miesta v inom čase. Podľa Einsteinovej teórii relativity je možnosť, že ak vojdeme s kozmickou loďou do silno zakriveného priestorčasu, je možné, aby sme sa vrátili ešte skôr ako sme vyštartovali. Červie diery by tak mohli byť dlho hladanými strojmi času.

Cestovanie v čiernych dierach inšpirovalo tvorcov sci-fi a objavilo sa mnoho filmov s touto tematikou. Naposledy film skvelo spájajúci komiks a archeostronautickú teóriu – THOR ( 2011 )

Milan Banáš

Zábavný komiks Akty X

 
komiks na stiahnute nájdete tu:

http://uloz.to/13209804/akty-x-rar

zároveň vás poprosím, ak máte nejaké iné časti tohto komiksu, môžete ich zasielať na moju e-mailovú adresu 16mino89@azet.sk prípadne odkazy na stiahnutie priamo do diskusného fóra, ďakujem.

Milan Banáš

Internetový magazín spriateleného webu www.Mysteria.sk

časopis nájdete na stiahnutie tu:

http://uloz.to/13209054/mysteria-rar

Príjemné čítanie vám prajú Milan Banáš a členova mysteria.sk

Na tomto mieste budete nachádzať staré ale skvelé UFO Magazíny  ))

časopis na stiahnutie nájdete tu:

http://uloz.to/13177970/1993-3-rar

Milan Banáš

“Dvanáctá planeta” je první autorovou knihou 5-ti dílného souboru ”Kronik země”, kniha vydaná poprvé v r. 1976, která ani po více než třiceti letech neztratila nic ze své aktuálnosti a fakta a tvrzení autora v ní uvedená stále trvají.Naopak v dalších knihách se k nim vrací a rozvíjí je na základě dalších a dalších důkazů, ať už důkazů nacházených ze starověku (zejm. starověké klínopisné texty) nebo naopak nových poznatků nejrůznějších moderních vědních oborů (archeologie, filologie, astronomie, genetika atd.). Jako filolog vychází především ze starověkých textů a podává jednoznačný výklad událostí od vzniku naší Sluneční soustavy a planety Země až po vznik či spíše stvoření člověka. Hlavní úlohu zde hraje “dvanáctá planeta” – NIBIRU, kterou znaly starověké národy, ale moderní astronomie ji zatím neobjevila, její doba oběhu kolem slunce je totiž 3600 pozemských let…. 

Zecharia Sitchin – Dvanásta planéta

Okrem normálnych pozorovaní diskových UFO sa ešte vyskytujú mimo iného taktiež objekty trojuholníkové. Záhadológovia hovoria že za tým nie je nič iné ako tajné americké lietadlo TR-3B. Existovalo však niekedy? Poďme sa na to pozrieť.

Pozorovania
Keby nebolo toľko fotografii aj hlásení pozorovaní týchto trojuholníkov, povedali by sme si že je to asi nejaké lietadlo. Možno že vám tieto hlásenia pripomínajú belgické trojuholníky. Podobajú sa. A veľmi.

                       
Táto fotografia zobrazuje podľa niektorých TR-3B. Podľa niektorých B-2 Stealth (ten napravo).

Fotografia údajného TR-3B a jeho náčrt.
No čo ak sú fotografie len podvrhy? Aby som to lepšie vysvetlil z malého čierneho papiera som vystrihol trojuholník a nalepil na okno. Efekt bol takýto:

Samozrejme, nemyslite si, že chcem zosmiešniť tých čo ich pozorovali. Iba chcem ukázať, ako ľahko sa dá podvrh urobiť. Naspäť ale k veci.
TR-3B môže naozaj skutočne existovať. Bohužiaľ, keď zadáte do googlu „TR-3B“ zväčša vám to nájde: „Triangle UFO“. Žeby stroj naozaj neexistoval? Našiel som túto internetovú stránku: http://www.tr-3b.com/. Je tam všetko o tomto bájnom stroji. Hádam raz niekto o tomto pravdu povie.
Jaroslav Cabuk

Na tomto mieste budete nachádzať staré ale skvelé UFO Magazíny  ))

časopis na stiahnutie nájdete tu:

http://uloz.to/13115520/1993-2-rar

Milan Banáš

Zrúcaniny najznámejšieho a najväčšieho mesta Aztékov Teotihuacan , ležia 50 km od hlavného mesta Mexika , Mexiko City vo výške viac než 2000m. Mesto však nepostavili Aztékovia, ale záhadní takzvaní Teotihuacánci. Nik však nevie kto boli, odkiaľ prišli a akým jazykom hovorili…

Skutočný pôvod názvu mesta sa nikdy nenašiel. Bádateľ ,misionár Bernardino de Sahagún poznamenal : ,, Toto miesto volali Teotihuacán, lebo to bolo pohrebište bohov.“ Aztékovia ho už našli zarastené v ruinách, mesto poznali len z legiend. Domnievali sa, že je to pohrebisko obrovských bytostí. ,,V nočnom čase, keď ešte nesvietilo slnko, sa bohovia radili na mieste, ktoré sa volá Teotihuacan“.

Legenda hovorí o tom, ako sa báli zachrániť Slnko. Božia rada sa skladala zo štyroch členov: bohyňa hviezdneho neba, boh hviezdneho plášťa, učiteľ Quetzalcoatl a boh dažďa Tialoc. Rozhodli o dvoch, ktorí sa podujmú na záchrannú akciu. Obaja odvážlivci sa okúpali v posvätnom jazierku a potom ich natreli bielou kriedou, odeli do drahých šiat, ozdobených perím. Ostatný bohovia medzitým prikladali do božskej pece, spravili veľkú plápolajúcu vatru, aby potom mohli obe božské obete do tej pece hodiť. V dyme a ohni napokon dvaja z božskej rady zmizli smerom do neba. Moderné chápanie a vysvetlenie by mohlo byť asi také:

Bohovia, čiže návštevníci z nebies zistili, že sa blíži alebo po nejakej katastrofe je ohrozená planéta Zem. Zrejme išlo o nejaký výbuch alebo stretnutie s asteroidom, ktorý chceli buď zničiť, alebo presunúť na inú obežnú dráhu. Legenda hovorí, že sa zjavne báli, veľmi váhali a nakoniec prijali obeť dvoch členov posádky v ,,drahých šatách ´´ (v kozmických skafandroch ) ktorý nakoniec zmizli vo vesmíre. Aztékovia tvrdia, že vraj akcia dvoch astronautov sa nevydarila a nastali ťažkosti. V lodnom denníku zaznamenali, že jedného z nich zasiahol šíp cudzieho hviezdneho boha ,,rovno do čela, a on spadol do deväťnásobného prúdu v mori na západe“. Bohom zostalo len jediné riešenie, opäť vystúpiť hore a obetovať vlastnú krv a Slnko získa späť svoju silu a život. Kto bol ten druhý hviezdny boh? Išlo nakoniec aj o nejaké hviezdne vojny medzi civilizáciami? Mala byť naša planéta zničená katastrofou, alebo vojnou? Či je to len mýtus, ktorý si vykladali Aztékovia po svojom ?

Tieto rôzne mýty viedli Aztékov ku krutým krvavým rituálom a ľudským obetám bohom. Ešte pred dobytím Tenochtitlánu, hlavného mesta Atékov ,Hernán Cortés vstúpil do veľkého chrámu v strede mesta. To čo videl vzbudilo hrozné pobúrenie. Na stenách chrámu bola zaschnutá krv, na oltári ležali ľudské srdcia, na chodbách príšerný zápach rozkladajúcich sa tiel. Keď vstúpil po schodoch do dreveného domu dnu , našiel vyplnenú miestnosť od dlážky až po strop plnú ľudských lebiek. Našlo sa tu aj plno tiel bábätiek. Obetovali tu aj deti, pretože verili, že slzy bábätiek prinesú dážď. Čo majú spoločné tieto hrozné masakre s ruinami tohto mesta ? V Teotihuacáne priniesli obeť bohom aby zachránili ľudí, preliali svoju krv, aby opäť svietilo Slnko a na planétu sa vrátil život. Ľudia bohov napodobňovali tak ,že často sami prinášali obety. Chápali túto legendu tak ,že bohovia chcú aby ľudia preliali ľudskú krv , iba vtedy bude svietiť Slnko. To u Aztékov a Mayov rozrástlo až do krvavých vojen za obetami. Slnko treba kŕmiť ľudskou krvou. Skôr než bohovia zmizli vo vesmíre a navždy opustili mesto zanechali plány na výstavbu obrovského mesta, ktoré sú ešte aj dnes nepochopiteľné. Nikto nevie kto boli tí záhadní stavitelia -architekti a kedy sa presne mesto začalo stavať. Všetky názory a dohady sa zhodujú v tom že Teotihuacán sa považuje za najstaršiu civilizáciu na mexickej náhornej plošine, a korene tejto tajomnej kultúry predstavujú najzáhadnejšie zo všetkých tajomstiev. Museli byť inteligentní , keď vedeli vytvárať také plány. Oficiálna veda a archeológia tvrdí, že záhadnými staviteľmi by mali byť ľudia z doby kamennej. Aj dnešný moderný architekti miest by sa mali čo učiť.

Zo severu na juh vedie tri kilometre dlhá a štyridsať metrov široká cesta, ktorú volajú Camino de los Muertos- cesta mŕtvych. Cesta je sprava aj zľava lemovaná pyramídami a chrámovými terasami. Smerom na sever mal bulvár spád tak opticky dojem je, že cesta vedie do neba. Na dolnom konci vidieť nekonečné schodisko pravidelných stupňov, ktoré na konci splynie s Mesačnou pyramídou, stupňovito navŕšeným komplexom s rozlohou dvoch futbalových ihrísk. Ako mohli vymerať trojkilometrovú cestu s pravidelnými intervalmi, na každých pár metrov nasledovalo šesť schodov a plošina s ďalšími šiestimi schodmi a potom ďalšia , terasy ktoré úplne splynú s pyramídou. Ani jeden schodík, terasa sa nevychyľuje od normy všetko je matematicky, geometrický vypočítané a usporiadané. Ľudia z doby kamenej predsa nemohli mať také poznatky a zručnosť.
Z pohľadu od Mesačnej pyramídy leží na ľavej strane najmonumentálnejšia stavba strednej Ameriky Slnečná pyramída, ktorá má rozlohu 222×265 metrov a je o dvadsať metrov vyššia ako Mesačná pyramída. Pri pohľade z najvyššej plošiny sa zdá akoby boli obe pyramídy rovnako vysoké. Robí to optický klam spádu cesty. Slnečná pyramída je oveľa väčším objavom ako Cheopsová pyramída v Egypte, jej hmotnosť sa odhaduje na milión tón nepálených tehál a kameňa. Španieli sa domnievali, že mesto je pohrebisko kráľov a na základe toho archeológovia predpokladali že pyramídy sú bohato zdobené hroby – no žiadne hrobky sa nenašli. Popod pyramídu vedie veľká chodba, ktorá končí v štyroch komorách, ktoré voláme svätá jaskyňa. Neďaleko pyramídy sa našli pivničné priestory ,ktoré si veda nevie vysvetliť . Miestnosti sú izolované nerastom a to sľudou. Strop pivnice je najprv z kameňa potom päť centimetrová vrstva sľudy a zase kameň, sľuda slúži ako izolant, nepodlieha účinkom organických kyselín v pôde, za pomoci vody. Je odolná voči elektrickému oblúku a zabraňuje výbojom elektrickej energie. V elektronike sa sľuda používa na izoláciu elektrónok, je potrebná v transformátoroch a v počítačovej technike .Ako dostali sľudu do stropu a načo ju tam dávali ? Uschovávali tam nejaké citlivé prístroje ? Odkiaľ ju mali a kde ju ťažili?, v Mexiku sa sľuda nenachádza, musí sa dovážať. Odkiaľ poznali tak dokonale vlastnosti a spracovanie sľudy ?

Tretia najväčšia stavba je citadela s chrámom boha Quetzalcoatla. Chrám je najkrajšou, najbohatšou, najvyzdobenejšou stavbou Teotihuacánu. Americký archeológ René Millon dostal nápad urobiť letecké snímky mesta, z ktorých poskladal fantastickú skladačku starovekého veľkomesta, ktorá sa skladala zo štyroch častí. Snímky ukázali celú sieť rovných ulíc, ktoré sa križovali v pravom uhle. V roku 2003 bol náhodne objavený tunel trinásť metrov pod zemou a dlhý stodvadsať metrov, na konci tunela sa našlo niekoľko komôr, ktoré by mohli ukrývať odpoveď na tajomstvo tejto záhadnej civilizácie bez mena bez jazyka, a za akých okolností mesto zaniklo.

Peter Thomkins dokázal zarážajúce súvislosti medzi stavbami mesta a nebeskými súhvezdiami, opieral sa o svojho krajana Hugha Harlestona, ktorý dlhoročným pátraním v Mexiku hľadal základnú mieru, ktorú používali stavitelia Teotihuacánu. Nazval ju mayským slovom hunab , ktorou našiel kľúčovú mieru mestského plánu Quetzalcoatlov chrám, Slnečná, Mesačná pyramída merajú 21, 42,63 jednotiek, teda sú vo vzťahu 1:2:3.Harleston prišiel na neuveriteľný objav v pyramídach okolo citadely objavil údaje o priemerných dráhach Merkúru, Venuše a Marsu. Priemernú vzdialenosť pre Slnko na 96 jednotiek. Blízko za chrámom tečie potok, ktorý umelo odklonili popod Cestu mŕtvych, ktorá má 288 jednotiek, to je vzdialenosť pásu asteroidov, ktorý leží medzi Marsom a Jupiterom. O ďalších 520 jednotiek leží neznámy chrám, ktorý zodpovedá vzdialenosti Jupitera. O 945 jednotiek, stojí iný chrám, ten označuje vzdialenosť Saturna. Presne stredom Mesačnej pyramídy prebieha dráha Uránu. Cesta mŕtvych nám teda zobrazuje zmenšený model slnečnej sústavy.

Odkiaľ poznali údaje o obežných dráhach našej slnečnej sústavy? Urán bol objavený až v roku 1781, Neptún niečo neskôr v roku 1845 a Pluto až v roku 1930! Tieto planéty v tejto dobe nemohli vidieť a nie to ešte zakresliť ich obežné dráhy. Tu už nieto pochýb , že táto civilizácia musela byť ďaleko pred nami a kde už končia legendy a mýty a nastupujú holé fakty o tom, že kedysi našu Zem navštívili mimozemské civilizácie, ktoré stavali tieto stavby a odovzdávali svoje vedomosti a zručnosti určitým naším národom, aby ho šírili ďalej kým sa nevrátia späť na našu Zem.

Daniel Bartko

Dlouhá léta sloužil krátký filmový záběr kráčející chlupaté bytosti jako zatím nejpřesvědčivější důkaz existence divokého člověka. Jeho pravost je ale dnes zpochybňována.

Stalo se to přesně před čtyřiceti lety, v páteční odpoledne 20. října 1967. Dnes už zesnulý Američan Roger Patterson, spolupracovník oblastního muzea v severní Californii, si vyjel se svým přítelem, indiánským stopařem Bobem Gimlinem, na koních do kaňonu Bluff Creek. Slyšel, že se zde objevily čerstvé stopy divokého muže bigfoota (velké nohy). O bigfootovi, tedy o jakési severoamerické obdobě himalájského sněžného muže yetiho, se tady mluvilo už dlouho. V roce 1924 dokonce vyšetřovala policie případ, kdy tlupa těchto chlupatých obrů zaútočila kamením na chatu pěti zlatokopů v horách Svaté Heleny. Patterson propadl vášni pátrání po této neznámé příšeře, a snažil se ji vystopovat. Pořídil si proto i filmovou kameru.

Odborníci se shodují

Toho dvacátého října na vyjížďce do kaňonu Bluff Creek se na něj konečně usmálo štěstí. Při míjení záhybu cesty spatřili velkou chlupatou postavu. Jeho kůň se vzepjal, a když se ho snažil ovládnout, upadl. Patterson vytáhl kameru a křičel na Boba, že bude filmovat, tak ať ho kryje puškou. Postava byla od nich vzdálena asi 50 metrů. Byla to samice, neboť třebaže byla porostlá chlupy, viděl její mohutná prsa. Byla asi 2 metry vysoká a mohla vážit přes dva metráky. Chvíli stála nehnutě, a potom vzpřímeně odcházela.

    „Bob se chtěl za ní rozjet na koni, ale zavolal jsem ho zpátky,“ vyprávěl pak Patterson novinářům. „Mohlo to být nebezpečné. Vzrušením jsem se třásl a tak je film rozhýbaný. Ale tu bytost ukazuje jasně.“ 

Byla to senzace. Do té doby neexistovala ani fotografie, natož film záhadného divokého muže. Pattersonův film, tedy více než 30 sekund dlouhý záběr chlupatého tvora, připomínajícího gorilu, byl promítán na univerzitě vybrané skupině antropologů a zoologů. Ti si nad ním chvíli lámali hlavu, ale pak z obavy nad svou reputací film prohlásili za padělek, aniž jej podrobili bližšímu studiu. Patterson se proto obrátil na prof. fyzikální antropologie dr. Grover Krantze z Washingtonu a na evropské odborníky. Na anglického biomechanika dr. Don W Grieve a na pracovníky ruského semináře pro výzkum reliktních hominoidů při Darwinově muzeu. V Moskvě se na odborné expertíze podílelo mnoho specialistů: kriminalisté, ortopedi, biomechanici i sochaři. V závěrečném protokolu prof. Donskij uvedl, že „…pohyby jsou dokonale sladěny, opakují se beze změny při každém kroku, což je možno vysvětlit pouze stálou součinností všech svalových skupin. Nejen že do sebe zapadají, ale jsou propojeny s četnou další činností. Svědčí to o tom, že chůze bytosti je přirozená, bez viditelných znaků strojenosti, což je charakteristické pro každou imitaci. Takový způsob chůze není pro člověka ani v nejmenším typický.“ Jinými slovy, žádný převlečený člověk by se nedokázal pohybovat takovým způsobem, jaký je zachycen na filmu. Nemůže tedy jít o podvod. Závěry anglického biomechanika byly obdobné, i když on sám je k výskytu divokého muže skeptický.

 
Muž v převleku

Kladné posudky význačných odborníků ležely skalním odpůrcům existence neznámých tvorů v žaludku a film byl dlouhá léta jablkem sváru mezi nimi a kryptozoology. Ale až teprve v roce 2004, tedy 13 let po Pattersonově smrti, vyrazili skeptici do útoku a rozhodli se film definitivně zdiskreditovat. Do tohoto úkolu se pustil Kal Korff, přední skeptik a novinář bojující proti záhadám, jako jsou UFO, paranormální jevy, konspirace kolem smrti Kennedyho apod. V současné době žije v Praze a společně s Michaelou Kočišovou, modelkou Martinou Tyčovou a americkým novinářem Greg Longem sepsali knihu a natočili dokumentární film The making of Bigfoot (Dělání bigfoota), kde dokazují, že Pattersonův film je podvod. Není prý tam natočen divoký muž bigfoot, ale člověk oblečený do opičího převleku. Jako důkaz jsou naservírováni dva klíčoví svědci případu. Pattersonuv známý Bob Heironimus, muž, který byl za bigfoota převlečený, a výrobce filmových kostýmů Phillip Morris ze severní Karoliny, který údajně Pattersonovi gorilí oblek prodal a poradil mu, jak ho upravit.

 
Bylo jasné, že pouhé výpovědi dvou svědků bez jakýchkoliv dalších důkazů nebudou stačit a tak se Korff rozhodl znovu natočit onen legendární filmový záběr, tentokrát s kráčejícím Heironimusem v gorilím kostýmu. Chtěl ukázat, že se záběry od sebe neliší. Phillip Morris znovu vyrobil kostým, Heironimusovi zalíčil část tváře kolem očí vykukující z masky, a hluboko v lese, tentokrát ve státě Washington, proběhlo znovu natočení scény. Na první pohled se skutečně zdálo, že původní Pattersonův záběr i nový, zrekonstruovaný Korffem jsou velmi podobné. V novinách se proto ihned objevily titulky „Pověstný film bigfoota byl podvod“. Patterson byl už mrtev, aby se k tomu mohl vyjádřit a tak se novináři vrhli na jeho kolegu Boba Gimlina, který ho tehdy doprovázel. V obležení novinářů byl zpovídán, jak to tenkrát ve skutečnosti bylo. Gimlin jen nechápavě kroutil hlavou a opakoval, že viděli a natočili pravého bigfoota. Žádný Heironimus u toho vůbec nebyl.

Patty měla hezčí prsa

 
To bylo povzbuzení pro kryptozoology, kteří se odhalením cítili ze začátku zaskočeni, ale teď k filmu získali novou důvěru. Vždyť nebylo nic nového, že novináři sebejistě představovali člověka, který prý převlečený za opici vystupoval v Pattersonově filmu. Zkoušeli to už několikrát. V roce 1998 to na příklad tvrdili o pojišťovacím agentovi Jerry Romney. Ale porovnání jeho chůze s natočeným bigfootem tehdy nikoho moc nepřesvědčilo. Přiznání Heironimuse vypadalo tentokrát věrohodněji, ale přesto se v jeho výpovědi našly rozpory. Třeba při popisu gorilího kostýmu. Jeho výrobce Phillips Morris ho popsal přesně do všech detailů. Byl vyrobený ze syntetických nylonových vláken nazývaných dynel našitých na pletený podklad a skládal se ze šesti oddělených částí. Z hlavy, těla (s nohavicemi, rukávy a s metrovým zipem na zádech), dvou rukavicových a dvou nožních návleků. Heironimus ale tvrdil, že oblek si udělal sám Patterson z kůže stažené z mrtvého koně a s nalepeným starým kožichem. Měl jen tři části. Hlavu, tělo, a nohy – jakési kalhotové holínky do pasu. Vážil přes deset kilo a smrděl starou kůží.

Obhájci pravosti Pattersonova filmu se pustili do rozboru nového filmu s převlečeným Heironimusem, a začaly se kupit kritické připomínky. Jeden z původních argumentů obhájců, že Patterson natočil skutečně hominida a ne převlečeného člověka byla délka rukou. V Pattersonově filmu udeří do očí, že ruce Patty, jak lidé nazvali nafilmovanou samici bigfoota, sahají až ke kolenům, což u lidí nebývá. Proporční index IM, vyjadřující poměr délky rukou k délce nohou bývá u člověka 72, u lidoopů cca 110, a u Patty byl naměřen 80 až 90, tedy někde uprostřed. Ačkoliv Patterson takové anatomické podrobnosti nemohl znát, Korff o tomto argumentu dobře věděl a byl na něj připraven. Rukávy kostýmu byly proto patřičně delší a Heironimus aby si prodloužil ruku vložil do dlouhých rukavic jen konečky prstů. Jenomže poloha jeho loktů zůstala lidská a nepoměr obou části paže byl vidět. Rovněž samičí prsa připevněná ke kostýmu byla naprosto odlišná od těch, která měla Patty. Místo pevného tvaru zvadle visela dolů. Ani onen uváděný a vědci studovaný pohyb svalů pod kůží se v obleku nepodařilo napodobit.

A obhájci bigfoota pokračovali v protiútoku a hromadili další argumenty. Jak to, že výrobce kostýmu Phillips Morris nemohl předložit žádný důkaz, že takový oblek skutečně Pattersonovi za 400 dolarů prodal? Ani objednávku nebo aspoň korespondenci, ani účet, ani šek… zkrátka nic.

 
Obrovská bublina s definitivním vyřešením dlouholeté záhady a odhalením podvodu nakonec splaskla. Žádná strana porážku nepřiznala a spor tak zůstal nevyřešený. Naprosto přesvědčivé důkazy ať už pro nebo proti chyběly. Už tehdy, před čtyřiceti lety se jeden z novinářů Pattersona zeptal, proč zvíře nezastřelil. Nemuselo by být tolik dohadů kolem pravosti filmu a totožnost tvora mohla být ihned jednoznačně potvrzena.

„Nezastřelil jsem ho z obavy, jak lidsky by vypadal pod kožichem,“ svěřil se mu Patterson. „Je tuze moc lidí, zejména indiánů, kteří věří, že tato zvířata mají k lidem hodně blízko. Kdybych jedno zabil, můj život by za moc nestál.“

Ivan Mackerle

Film: